Stránka venovaná Forgáčovcom

Obec Komjatice

      Obec Komjatice bola svojou polohou a prírodnými podmienkami vhodným miestom, na ktorom od pradávna rozvíjali svoj život naši predkovia. Boli osídlené už pre našim letopočtom, zanechajúc po sebe dôkazy, ako to potvrdzujú archeologické vykopávky uložené v múzeu Bratislave, Bojniciach a Nitre. Katastrálne územie dnešnej obce bolo pravdepodobne osídlené v paleolite a v mezolite, s trvalým osídlením sa však stretávame v období neolitu až do začiatku stredoveku. Paleolit (moustérie), neolit (želiezovská kultúra, ludanická a bolerázska skupina), pohrebisko z doby bronzovej, osídlenie v halšttate, laténske, birituálne pohrebisko, sídlisko rímsko-barbarské a slovanské z velkomoravskej doby. Pohrebiská a sídliská objavené na Mandáčke, Kňazovej jame…(Encyklopédia Slovenska, zväzok 3, Bratislava 1979). Územnou castou Komjatíc prechádzali vierozvestcovia Konštantín (Cyril) a Metod na blízky Pribinov hrad v Nitre.
      Pri odkrývaní miestneho štrkoviska sa prišlo na pohrebisko z čias Velkej Moravy- súbor typických tvarov, pamiatok hmotnej kultúry (ozdoby, výrobné nástroje), objavená bola strieborná náušnica s hroznovým vzorom, čast meča. Nadstavbové javy zdokumentoval spôsob pochovávania mŕtvych, odkrytie kostier, čo nám dokumentuje rituálne a náboženské vnímanie života našich predkov. Pri Komjaticiah mali svoj tábor aj rímske légie, co nám potvrdzujú objavené náleziská severne od obce, medzi Velkým Kýrom a Komjaticami. Prieskum lokality Komjatíc realizoval Archelogický ústav Slovenskej akadémie vied v Nitre pod vedením regionálneho historika pána Pavla Takáča.
 
      Najstarší písomný dokument- úradnej správy o Komjaticiach je z roku 1256 (archív Nitra, encyklopédia Slovenska, zväzok 3, Bratislava 1979). V listine Uhorský král Belo IV. poskytuje zem Komjatice ( terra Kamnati) Tomášovým synom, bratom Andrejovi a magistrovi Abbovi (Fejér: Codex diplomaticus IV). A tochto Andreja spomína potom v listine nitriansky biskup v roku 1274 ako ,, comes Andrae Konati" (Fejér: Codex diplomaticus V). Aj hodnoverná listina královnej Márie (1382,1387) z 28.2.1386 je výsadnou majetkovou listinou pre rod Forgáčovcov z hradu Gýmeš, ktorou královná dáva prípadne vracia, bratom Jánovi a Petrovi Forgáčovcom majteky, teda aj majetok ,,Kamjathy" (archív Nitra, Szabó, A. Forgáshok). Ale Ondrej Forgáč musel zaplatit príbuznému majstra Abbu 85 zlatých mariek, čo potvrdzuje velkost majetku a jeho hodnotu. Majetky Forgáčovcov boli rozsiahle ale ani jeden neposkytoval dostatočnú ochranu pred útokmi. Peter Forgáč sa rozhodol vybudovať nové strediská pre svoje majetky ležiace na juh od hradu Gýmeš. K tomu si vyhliadol aj Komjatice, ktorých výhodná poloha bola smerom na Nitru. 23. novembra 1408 na intervenciu, vojvodcovi Ctiborovi Forgáčovi kráľ povoluje vystavať si na majetku kamenný či drevený hrad ( 15.-17. storočie).  Hrad sa stal proti tureckou pevnosťou a bol zničený Turkami v roku 1663.
     V čase existencie hradu sa aj dopomohlo obci Komjatice dostať právo na jarmoky – 11.júna, deň sviatku sv. Barnabáša a 19. novembra, deň sviatku sv. Alžbety.  V 15.-18. stor. sa Komjatice vývíjajú ako zemepánske mestečko, z toho obdobia pochádza komjatický erb, ktorého vyobrazenie je inšpirované ,,Pečaťov mestečka Komjatice" ( Sigillium oppidi Comiatti) z 18. storočia.  Neskôr král zmenil svoj úmysel tak , že Komjatice budú spoločné pre dva rody Forgáčovcov a budova tam postavená bude spoločným majetkom. Člen z jednej z vetiev,   Mikuláš pristáva na vybudovanie polovice hradného kaštiela, no Félix,   bez povolenia krajinských velmožov, protizákonne si stavia v Komjaticiach druhý hrad ,, truchhrad´´ . Rod Forgáčovcov je rozvetvený a rozhádaný, spory medzi nimi neustávajú. Najmä Félix je krutý velmož, spôsobuje tu žijúcemu ludu vela škôd.
 
      Od roku 1440 bol aj susedný velký rod Országovcov v spore s Forgáčovcami, ktorí často bezdôvodne prevádzali násilenstvá na poddaných majetku Országovcov a pocestných, ktorí prechádzali do Kostolného Seku alebo do Šurian na jarmok. Spory sa velmi rozrástli až dvaja šuriansky kasteláni Mikuláš Szanai a Mikuláš Kereskezi zaútočili na komjatický hradný kaštiel a zobrali čast hradného ľudu. V boji zomiera Ladislav Forgáč, ale spory aj tak neutíchajú.  Starodávne právo, podla údajov z 19. októbra 1424, zo zhromaždenia v Tekove (Slovenský letopis ročník II. 1877) hovorí o tom, že zemepáni v Komjaticiach brali mýto na cestách, a to spôsobom nie najvhodnejším,  takže ponosy na ich prepadávanie, zbíjanie a iné násilia idú k samému palatínovi. Neboli tiež spokojní s vyberaním dane pre krála, lebo mali starosti s vydržiavaním vojska a údržbou hradov. Tak sa stalo, že Ladislav, Peter a Ján Forgáčovci hrubo zakročili proti výberciemu daní Jurajovi Koppánymu,  ktorý sa v roku 1548 zdržoval v Novej Vsi,   kde ho prepadli, cisársky sprievod zlikvidovali,  jeho doviezli do Komjatíc kde s ním chceli skoncovať. Za tento skutok bol nariadený konfiškát majetku. Forgáčovci však na príhovor známych dostávajú milosť, musia však zaplatiť 2 000 forintov za Koppánya a 1300 forintov dane. Ostávajú však v Komjaticiach naďalej, no nemajú to ľahké. Pritažilo im aj to, že dali prednosť učeniu kacírov Luthera Zwigliho, ba i svojich poddaných nútia prestupu na nové náboženstvo.
      Po bitke u Moháča 1526 nastávajú v Uhorsku spory o moc medzi Jánom Zápoľským a Habsburgovcami. Ján Zápoľský povoláva na pomoc Turkov a Turci opanujú južnú časť Uhorska. Krajinský snem neustále kladie dôraz na dôležitosť hradov. Zákon XXVI. z roku 1559 doslova nariaďuje obyvateľom Nitrianskej a Trenčianskej stolice odpracovať poddaným 6 dní na opevneniach šurianskeho , nitrianskeho a komjatického hradu (Slov. letopis ,roč. II.1877).  Turci už v roku 1530 sa púšťali na zboj do severného Uhorska, pričom sa hnali na územie medzi Váhom a Nitrou, pustošili Vráble , Čifáre, Zlaté Moravce,  Komjatice. Popri ničení a zabíjaní odviekli mnoho ľudí do otroctva. Starosti narobili Turci aj v roku 1544,  kedy 1500 jazdcov vtrhlo do Levíc. V Šuranoch sa zorganizovalo vojsko o sile 1300 mužov, ktorí chceli Turkov odrezať na ústupe.  Pri Salke nedaleko Štúrova padla väcšina tureckých vojakov a tí,  ktorí sa zachránili sa utiahli do Ostrihomu. Forgáčovci sa aktívne zúčastnovali bojov proti Turkom, vydržiavali si vlastné vojsko a najdôležitejšiu úlohu zohráva Žigmund Forgáč z Komjatíc,  ktorý sa stáva kráľovským palatínom a organizuje proti Turkom vojsko.  Súčasne má však nastarosti ako väcšina hradných pánov vydržiavať aj komjatický hrad.  Napriek búrlivým časom sa Komjatice aj primerane kultúrne rozvíjajú. Stávajú sa strediskom kalvínskej cirkvi, miestna škola dáva dorast pre univerzity v cudzine, pôsobí tu škôldozorca, vydržiavajú sa tu kalvínske snemy- synody. Kalvínska viera sa stáva u pánov vecou srdca. Asi v roku 1573 pozývajú Forgáčovci protestantského kazatela a kníhtlačiara Gála Husára do Komjatíc, ktorý tu zakladá prvú kníhtlačiaren na Slovensku.  Dlho tu však neostáva,  odchádza do Košíc a na iné miesta.  Na krátko sa ešte vrátil , ale už definitívne odchádza do Pápy, kde zomiera na mor.

      Rekatolizačením sa situácia v Komjaticiach mení. Obec kultúrne upadá, v roku 1668 zaniká kalvínsky ,, komjatický tractus´´. Obyvateľstvo je slovenskej národnosti a malá čast maďarského obyvateľstva sa vysťahovala do okolia Rábua Csányiu. V rákovciovskej vojne Komjatice mnoho trpeli. Z farského kostola mohlo byt v roku 1703 používatelné len sanktuárium,  kostol sv. Petra a Pavla, ktorí používali kalvíni bol velmi poškodený. Komjatice boli filiálkou Velkého Kýru,  a až v roku 1705 boli povýšené na faru. (Markovic K., Dejiny Šurian do r. 1868. Ed. Slov. jednoty, Nové Zámky 1943). Krátko na to uvádza katolícka kanonická vizitácia,  že 28. septembra 1713 vykonal prepošt Zichy úradnú návštevu v Šuranoch,  ktoré vtedy nemali vlastného farára. Patrili administratívne pod správu rímsko-katolíckemu farára Michala Turaya z Komjatíc. Komjatickí zemepáni si v dobe búrok Rákocziho nedokázali udržat nákladný dvor, dávajú obec do prenájmu Kereneczimu za 1500 forintov (1709), neskôr Šimon Forgác prechádza na stranu kurucov a tak v roku 1718 král Karol III. nariaďuje dať Komjatice do správy královských majetkov. V r. 1721 zostávajú z rodu Forgáčovcov štyria maloletí chlapci.
 
      Posledným bol František, ktorý študoval v Košiciach, stal sa vojakom, vo funkcii generála sa zúčastnil v bitke pri Rýne, bol županom v Novohrade, rád sa vracal na komjatické majetky a svoj vzťah ku Komjaticiam prejavil aj svojim rozhodnutím dať sa pochovat v krypte kostola sv. Petra a Pavla.   Vdova po ňom sa v r. 1752 vydáva za Antona Grasalkoviča a tak Komjatice dostávajú nových pánov.
Grasalkovičovci sú chorvátska rodina, ktorá prišla na Slovensko v polovici 17. storočia. Anton Grasalkovič ako uznávaný znalec uhorského práva a národného hospodárstva sa tešil osobitnej priazni habsburského dvora a Márie Terézie. Niekdajšia zemianska rodina sa zaradila medzi najväčšie magnátske rody v Uhorsku.  V roku 1783 postihlo Komjatice zemetrasenie, ktoré zničilo väcšiu čast obce .
 
      Rok 1848 našiel Komjatice iba v začiatkoch sa národne prebúdzat.  2. mája 1844 začal pôsobiť v komjatickej farnosti významný slovenský národovec, zakladajúci člen Tatrína, kňaz a národný buditeľ,  rodák zo Seliec Ondrej Caban ( 7.12.1813). Prenasledovaný Maďarmi dostáva do svojej pôsobnosti komjatickú farnosť s chátrajúcim kostolom sv. Alžbety,  kostol sv. Petra a Pavla je tiež pre nevhodnosť už tri roky zatvorený. Kalvária zanedbaná , útulok chorých ošarpaný, fara, škola boli v neprimeranom stave – peňazí nebolo. Napriek tomu neklesal na mysli a popri pastorácií sa venoval ľudovýchove , podľa vzoru Mateja Hrebendu požičiaval vlastné knihy,  zriaďoval učebne,  bojoval proti morálnemu úpadku,  lenivosti,  pýche a alkoholizmu v Komjaticiach. Ostro píše a kritizuje mravný úpadok, ktorého pôvod vidí v zlej ekonomickej situáciu v niektorých rodinách a tiež v neochote pomáhať . Tým si vytváral nedobrý vzťah so zemepánmi. Neúspechmi sa nedal odradiť, duchovne vplýval hlavne na mládež a ženy (založil spolok sv. ruženca ). Pranieroval dopad maďarizácie na slovenské obyvateľstvo, obhajoval slovenčinu ako úradný jazyk v nitrianskej stolici. V r. 1849 ho komjaticania boli nútení zachránit pred madarskými žandármi, vyviezli ho v ,,susáku´´  ( v debni na múku) pod kopou hnoja von z fary. Utiekol do Viedne,  kde vykonával úrad vojenského kaplána. Po utíchnutí revolučných nepokojov sa vracia do Komjatíc. V osvetovej a pastoračnej činnosti roky ubehli. Psychické tlaky prenasledovanie, skromnosť poznačili vitalitu jeho zdravotného stavu. Pod vplyvom dlhodobej pľúcnej choroby 22.2.1860 zomiera. Duchovne a intelektuálne sa tento ,,velký" komjatický kňaz prejavil : básnami, dialógmi, poučeniami, rozprávkami a kázňami,  ktoré boli uverejnované v časopise Cyril a Metod.
Komjatičania mu vzdávajú svoju vďaku a prejav úcty každoročne v mesiaci máj,   pri jeho pomníku na miestnom cintoríne. Nedožil sa ani 47 rokov. Po ňom máme pomenované Námestie A. Cabana a tiež Základná 9 ročná škola nesie jeho meno,   jedného z najvernejších synov Matky Slávy,  perla národa ,   ozdoba kňazstva a cirkví – ako ho nazýva autor smútočného oznámenia v časopise ,, Priateľ školy a literatúry" 5. mája 1860.

      V roku 1858 komjatický majetok kupuje barón Móric Wodianer,  postavil tu prepychový kaštiel a vybudoval veľký park. Výstavba kaštiela bola ukončená v r. 1872 .   Posledným pánom Komjatíc bol gróf Ladislav Nemeš, ktorý majetok prevzal po svojom otcovi Jánovi,  ktorý nastúpil po smrti Wodianera v r. 1913. V 1. polovici 19. storočia šarapatila v okolitých krajoch cholera. V Komjaticiach ochorelo vyše 2000 ludí a 300 z nich chorobe podlahlo. I požiare ničili v tom čase Komjatice, ktoré mali 3200 obyvateľov. Aponyiho zákony z r. 1907 mali veľký vplyv na oslabenie národného povedomia slovenského obyvateľstva.
 
1. svetová vojna poznačila život komjatičanov. Bubnovaním bola oznámená všeobecná mobilizácia všetkých mužov do 32 rokov. Na jeseň 1915 povolali aj záložníkov do 45 rokov. Na robotu zostali len ženy, deti a starci. Polia sa velmi tažko obrábajú,   vzniká nedostatok potravín,  zavádza sa prídelový systém. Aj z toho mála sa pre armádu rekvíruje obilie ošípané, kone…  V Komjaticiach bol vytvorený v troch triedach ludovej školy polný lazaret. Ako ošetretovatelky tu vypomáhali mladé dievčence.  Roku 1916 boli odvedení muži až do 50-teho roku.   Rok 1918 – koniec vojny,  s úľavou privítali aj komjatičania. Na fronte padlo a zostalo nezvestných vyše 200 komjatičanov,  vyše 100 zostalo na následky zranenia invalidmi.
 
      V roku 1918 vzniká prvá Československá republika. Vplyvom vojnového strádania,  maďarizacného útlaku,  hospodárskeho úpadku pôsobili komjatčcania sociálne ubití,  národne neuvedomelí,  jeho vlastná   inteligencia bola národne umrtvená. Začiatok života v novej ČSR bol poznačený rabovačkami židovských obchodov,  grófskeho kaštiela a pivníc grófa Nemeša,   ktorého hospodárstvo bolo na úpadku.  Napriek nepriaznivej situácii sa komjatčcania v tom čase stali velmi vnímaví na novovzniknutú národnú a kultúrnu klímu. Hrstka slovenských učitelov na škole sa začína národne prebúdzať a cez žiakov angažovala spoločensky a kultúrne aj dospelých.  V roku 1920 založili ochotnícke divadlo,  v tom istom čase začal pôsobiť aj spevokol.  V roku 1923 založili miestnu odbočku Československého červeného kríža.  V roku 1925, 20. mája, v rámci predvolebnej aktivity pricestoval do Komjatíc Andrej Hlinka. V roku 1925 mladé ženy absolvujú kuchársky kurz. Mladí muži sa športovo realizujú vo futbale (rok 1930). Pôsobí tu aj dychová hudba. Obec zacína hospodársky prosperovať, kultúrne rásť a národne sa uvedomovať.  Situácia sa aj v Komjaticiach zhoršila vplyvom hospodárskej krízy v rokoch 1927 – 1932. V Komjaticiach v tom čase bolo 300 nezamestnaných. Aj u nás bol zmiernovaný hlad potravinovými poukážkami, žobračenkami, ktoré však v niektorých rodinách nestačili na živobytie.
V roku 1938 bol v Komjaticiach urobení súpis živnostníkov: vykonávalo tu činnosť 17 obuvníkov,  10 obchodov,  11 hostincov a  dvaja výrobcovia medu.
 
2. svetová vojna
Viedenská arbitráž z 2. novembra 1938 poznačila Komjatice. 10. novembra 1938 obsadili maďarské okupačné vojská našu obec. Vítali ich len tí občania, ktorí sa cítili byť maďarmi. Prišli maďarskí úradníci, vytvorená bola u nás pohraničná colná stanica a maďarská strážna stanica. Slovenskí komjatičania mali strach, pociťovali krivdu,  boli ponižovaní a prenasledovaní. Veď z celkového počtu obyvateľov bolo 96 % Slovákov,  katolíkov.  Komjatickí židia museli pracovat v zvláštnych pracovných útvaroch,  upravovali cesty, vysádzali stromy. Komjatickí mladí muži nedobrovolne slúžili v maďarskej armáde.
Mnohí komjatčcania počas maďarskej okupácie svoj nesúhlas vyjadrovali „útekom“ na Slovensko. Tu dostávali ubytovanie aj prácu a pociťovali akési zvláštne zadostučinenie.   Roku 1944 žiadal obecný úrad povolenie na výstavbu kultúrneho domu.  28. októbra 1944 Nemecký Wermacht – niekolko jeho oddielov začalo v Komjaticiach pripravovať obranu,  miestni obyvatelia boli donútení kopat zákopy.  Gróf Ladislav Nemeš uteká pred Vianocami s častou majetku na nemeckých autách. Na konci decembra 1944 bol podpálený kaštiel a dôsledne vyrabovaný. Práca šikovných rúk našich predkov sa navždy stratila.
 
25. marca 1945 boli pozície nemeckých oddielov v Komjaticiach bombardované sovietskymi lietadlami. Počas náletu a na následky bombardovania mnohí komjatičania zomreli (483). Dnes sme im venovali pietnu spomienku vystavaním pamätníka, obetiam 1. svetovej vojny a 2. svetovej vojny na miestnom cintoríne. 29. marca 1945 boli Komjatice oslobodené vojskami 2. ukrajinského frontu maršála Malinovského. Na základe vysielania v rozhlase dňa 6. apríla 1945 bol vytvorený v Komjaticiach miestny národný výbor. Uskutočnila sa oprava školy. V roku 1946 bol slávnostne odovzdaný kultúrny dom.  Kolektivizácia v polnohospodárstve sa začala na prelome 40-tych a 50-tych rokov.  Roľníci sa jej bránili a boli označovaní za nepriateľov spoločenského systému. Nedobrovoľne odovzdávali kravy, kone, pluhy…. bez finančnej náhrady. Mierové časy sú pre obyvateľov Komjatíc priaznivé,  budovateľské a poznačené pozitívnymi zmenami.  29. októbra 1953 bola vytvorená Osvetová beseda, kultúrna organizácia, ktorá napĺňala a zastrešovala kultúrny život v obci (prednášky, divadlá, spevokol…).  V roku 1955 sa rozširuje elektrická sieť, otvárajú sa nové ulice, stavajú sa nové domy.
Knižnica nadväzuje na prácu Ondreja Cabana a mimo vypožiciavania kníh organizuje kultúrno-spoločenské podujatia s knihou.  Komjatickí obcania nachádzajú prácu v Jednotnom rolníckom družstve, Závode inžinierskych a priemyselných prefabrikácií, Kovone, Plete…. rozširuje a doplnuje sa sieť obchodov, služieb. Vystavená je nová budova školy, vytvárajú sa lepšie priestory pre materskú školu a osobitnú školu. V roku 1975 je dostavané zdravotné stredisko,  poštová expedícia z roku 1864 bola nahradená stavbou novej modernej budovy v duchu doby a potreby informačného systému 20. storočia.  Do roku 1989 sú plynofikované komjatické domácnosti. Obec je vysádzaná zelenou, ovocnými stromami, skultúrňuje sa. Komjatice so svojou bohatou minulosťou majú pred sebou nekonečné perspektívy v budúcnosti. Ich charaktery sú pretavené pohnutými osudmi, nevzdali sa, nesklamali,  preto zostanú. Do demokratizacného procesu sa zapojili v roku 1990 „Komjatickou výzvou“ (podpora na uzákonenie slovenského jazyka ako úradného a štátneho jazyka na území SR), ktorú v tom case podporilo svojimi podpismi 200 000 úcastníkov.

V súčasnosti za svojimi 4 264 obyvatelmi si Komjatice vytvorili dôstojný priestor v Slovenskej republike a majú pred sebou perspektívu stať sa modernou dedinou (mestečkom) aj v rámci Európskej únie. Tak im to diktuje ich húževnatosť.
 
      Komjatice majú svoju bohatú minulosť, ich obyvatelom v každom case a v každej dobe boli domovom, miestom historických odkazov, rodinných väzieb, kultúrno-spoločenských vzťahov, ludových tradícií, etických a náboženských princípov. Je to miesto, kde sa celé generácie vracajú – reálne i srdcom – lebo jej hruda je hlboko zakotvená v ich vnútri.  Nech dejiny našich predkov sú učitelkou života, príkladom a živým odkazom našim budúcim generáciám.